Jozef Petzval
Patrí medzi najvýznamnejšie európske vedecké osobnosti 19.storočia. Ako prvý exaktne vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, objavil zákony, ktorými sa riadi optika dodnes. Prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. Narodil sa v rodine učiteľa moravského pôvodu. V roku 1815 sa presťahovali zo Spišskej Belej do Kežmarku, o pár rokov neskôr do Levoče. Technické a dokonca aj isté umelecké nadanie nebolo rodine Petzvalovcov vzdialené. Otec Ján Fridrich bol učiteľom a organistom, organy a ďalšie hudobné nástroje však dokázal aj opravovať. V Levoči pôsobil dokonca aj vo funkcii mestského geometra a je známe, že vynašiel originálnu konštrukciu bicích hodín a písací stroj. Dvaja z jeho synov, Jozef Maximilián a o dva roky mladší Oto Baltazár, sa stali univerzitnými profesormi matematiky, u dcér sa zase prejavil hudobný talent. V rámci fyziky venoval osobitnú pozornosť najmä optike, kde sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotografických objektívov. V akustike sa zaoberal kmitaním strún, diferenciálnymi rovnicami kmitania strún, matematickou teóriou hudobných nástrojov. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike. Vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Profesor fyziky na viedenskej univerzite a jeho kolega a osobný priateľ V. Ettinghausen ho po návrate zo študijnej cesty vo Francúzsku oboznámil s problémami dagerotypie – exponovanie pri portrétovaní trvalo vtedy 30 minút. Oslovil ho, aby sa podujal vylepšiť optiku vtedajších snímacích prístrojov. Kým väčšina podobných snáh bola založená v podstate len na pokuse a omyle, maximálne na skúsenostiach optikov, Petzval pristúpil k riešeniu úlohy matematizáciou problému a teoretickými výpočtami. Na základe zložitých exaktných výpočtov zhotovil v roku 1840 štvoršošovkový portrétový objektív, ktorý pozostával zo štyroch šošoviek: 2 boli z bikonvexného korunového a 2 z bikonkávneho korunového skla. Mali korigovanú tzv. achromatickú chybu a guľový odklon – exponovanie trvalo 30 sekúnd, čím sa otvorila cesta nielen k snímaniu portrétov, ale zároveň aj k nevídanému rozmachu fotografie. Práve ním sa priblížila dovtedy všeobecne používaná camera obscura k modernému fotografickému prístroju a jeho parametre neboli prekonané celé desaťročia. Neskôr zhotovil aj krajinkársky objektív. Oba vynálezy majú svetový význam. Na realizáciu ich odovzdal známemu viedenskému optikovi F. Voigtländerovi, ktorý čoskoro začal aj výrobu vo veľkom, a to s mimoriadnym komerčným úspechom, z čoho však samotný konštruktér nemal zaslúžený zisk. Neuzavrel totiž zmluvu s výrobcom a svoj objektív nedal ani patentovať. Jedinou jeho odmenou bolo dvetisíc zlatých, ktoré od Voigtländera dostal za svoje výpočty. Táto odmena bola nespravodlivo nízka v porovnaní s optikovými ziskami a došlo preto medzi nimi k otvorenej roztržke a vážnym sporom. Petzval neskôr zdokonalil aj krajinársky objektív, s ktorým nebol spokojný a pokúšal sa spolupracovať s inými optikmi, ale komerčný zisk zo svojich objektívov nikdy nemal. Fotografická optika vo svojom historickom vývoji síce postúpila už oveľa ďalej, ale Petzvalove objektívy sa dodnes požívajú v iných optických prístrojoch v astronómii, kinematografii, v meracej technike a ďalších. Sám prepočítal optiku celého radu zariadení: mikroskopov, ďalekohľadov, premietačiek, výkonných reflektorov a iných. Jeho najväčšou zásluhou však bolo, že položil všeobecné teoretické základy konštruovania šošovkových optických sústav, kde uvažoval aj s korekciou rozličných chýb zobrazovania. Je nenahraditeľnou škodou, že jeho pripravované viaczväzkové dielo o optike nikdy neuzrelo svetlo sveta. Matematike pripisoval mimoriadne dôležité postavenie v prírodovedných a technických výskumoch. Odmietal “matematiku pre matematiku”, programovo sa snažil o aplikovateľnosť záverov. Matematiku sa pokúšal aplikovať na problémy svojich úvah dokonca aj v takých krajných prípadoch, ako je šerm alebo chôdza koňa. Je známe, že bol vynikajúcim šermiarom a nie menej dobrým jazdcom. Práve táto mimoriadna a všadeprítomná snaha o matematizáciu skúmanej problematiky ho doviedla k revolučnému zdokonaleniu fotografického objektívu a ďalším významným výsledkom v optike, ako aj v iných oblastiach. Ako matematik vynikal v riešení lineárnych a diferenciálnych rovníc, v teórii algebraických a vyšších rovníc. Hlavným matematickým dielom bola nemecky písaná, mimoriadne rozsiahla monografia o diferenciálnych rovniciach. Hoci patrila k najkomplexnejším prehľadom danej problematiky v svojej dobe a prinášala množstvo pôvodných výsledkov, zostala matematickou vedeckou obcou prakticky nepovšimnutá, na čom tiež mohli mať podiel autorove osobné spory. Svoje vedecké výsledky dokázal pretaviť aj do prednáškovej činnosti. Bol náročný – na seba aj na svojich kolegov – nekompromisne vyžadoval preukázateľné výsledky, neuznával tých, ktorí sa len viezli. Sám patril bezpochyby k plodným a tvorivým vedeckým osobnostiam. Zdá sa však, že jeho do istej miery konfliktná a sarkastická povaha mohla brzdiť všeobecné uznávanie jeho vedeckých výsledkov najmä v oblasti matematiky. Pre osobné konflikty ho napríklad neprávom obvinili z plagiátorstva. Jednoznačne však svojím dielom patrí medzi osobnosti, ktoré sa zapísali do svetových dejín vedy a techniky. Ako tvorca nového spôsobu výroby fotografických objektívov sa už za svojho života dočkal mnohých pôct zo strany viacerých vedeckých spoločností. Žil vo Viedni v ústraní v budove opusteného kláštora na Kahlenbergu, ktorú si po príchode do Viedne prenajal. V roku 1859 sa však neznámi zlodeji vlámali do jeho sídla a zničili jeho rukopisy, výsledky mnohoročných optických výskumov, ktoré sklamaný autor už na veľkú škodu vedy nikdy nedal dohromady. Zomrel vo Viedni, kde je pochovaný na tamojšom Ústrednom cintoríne.